V dejinách karate existuje množstvo príbehov, ktoré sa desaťročia odovzdávali ústne. Pri Bubishi však máme niečo vzácnejšie: zachované texty, porovnateľné rukopisy a moderný filologický výskum. Čínsky bádateľ Lu Jiangwei, ktorý svoju doktorskú prácu venoval Okinawa-den Bubishi, porovnal dostupné rukopisy a tlačené verzie a zistil, že sa dajú usporiadať do štyroch hlavných vetiev. V rámci nich identifikoval desiatky odvodených verzií.

Ako základ svojho kritického čítania si vybral práve Higa Seikō-bon – 比嘉世幸本, teda exemplár spojený so Seikō Higom. Univerzitné zhrnutie jeho práce označuje tento rukopis za najlepší zachovaný text a uvádza približne 10 000 znakov, 29 tematických celkov a 72 obrazových zobrazení. To je dôležitý detail: často spomínaných „48 diagramov Bubishi“ predstavuje iba jednu známu bojovú sériu, nie celkový počet ilustrácií v rukopise.

Seikō Higa (比嘉世幸, 1898–1966) patrí medzi kľúčové osobnosti okinawského Gōjū-ryū. Japonské a okinawské zdroje ho uvádzajú ako žiaka Kanryō Higaonnu a po jeho smrti Chōjuna Miyagiho. Neskôr vybudoval vlastnú líniu, z ktorej vyrástla tradícia Shōdōkan. Dnešná Okinawa Shodokan Goju Ryu Karate Kobudo Federation priamo uvádza, že škola bola vytvorená Seikō Higom a pokračovala cez ďalšie generácie jeho žiakov a nasledovníkov.

Pre Arashi Budokan Palárikovo preto nejde o vzdialenú historickú postavu. Seikō Higa je súčasťou rodokmeňa školy, ktorú študujeme. Keď sa pri jeho mene objaví zachovaný exemplár Bubishi, historický dokument sa zrazu mení z abstraktnej „knihy starých majstrov“ na konkrétny predmet, ktorý prešiel rukami človeka z našej vlastnej tradície.

Najzaujímavejšia stopa pochádza z výskumného projektu mesta Urasoe. Správa uvádza, že na Okinawe existoval exemplár, ktorý vlastnil Chōjun Miyagi, a že jeho žiak Seikō Higa približne v roku 1930 tento materiál odpísal. Pri osude Miyagiho exemplára samotný prameň ponecháva neistotu – pravdepodobne sa stratil počas vojny. Higova kópia však vojnové udalosti prežila.

Po vojne vznikla ďalšia kópia prostredníctvom Higovho žiaka Seikō Fukuchiho (福地清幸). Táto línia je dôležitá aj preto, že ukazuje typický spôsob šírenia podobných materiálov: nie ako masovo vydávaná učebnica, ale ako dokument odovzdávaný v rámci osobných vzťahov učiteľ–žiak alebo medzi blízkymi karateka.

Dôležitá poznámka: pri strate Miyagiho exemplára treba zostať opatrný. Výskumná správa ho označuje ako pravdepodobne stratený vo vojne, nie ako absolútne dokázanú udalosť. Takéto rozdiely medzi istotou a pravdepodobnosťou budeme v našich historických článkoch vždy zachovávať.

Dnes používame pomenovanie Bubishi – 武備志 tak samozrejme, akoby ho dokument niesol od počiatku. Textologický výskum však ukázal komplikovanejší obraz. V diskusii výskumného tímu Lu Jiangwei uvádza, že v Higovom rukopise odpísanom okolo roku 1930 bolo miesto názvu prázdne.

Za prvú známu tlačenú publikáciu tejto okinawskej tradície pod názvom 武備誌 označuje Lu prácu Kenwa Mabuniho z roku 1934. National Diet Library zároveň bibliograficky eviduje Mabuniho knihu a jej prílohu označenú ako tajný spis Bubishi. To znamená, že moderné pomenovanie môže byť mladšie než samotná rukopisná tradícia.

Aj toto je dôvod, prečo používame presnejší výraz Okinawa-den Bubishi – „Bubishi tradované na Okinawe“: odlišuje tento korpus od monumentálneho čínskeho vojenského diela rovnakého názvu.

Čínske Wubeizhi 武備志 zostavené Mao Yuanyim v 17. storočí a okinawské Okinawa-den Bubishi nie sú totožným dielom. Lu vo svojej práci zdôrazňuje obrovský rozdiel v rozsahu aj obsahu: Mao Yuanyiho vojenská encyklopédia zahŕňa približne dva milióny znakov a stovky ilustrácií, zatiaľ čo Higa Seikō-bon má rádovo desaťtisíc znakov a desiatky obrazov.

Okinawský dokument sa sústreďuje na juhočínske bojové umenia, najmä tradície spojené s Fujian White Crane – Baihequan 白鶴拳, ďalej na medicínu, liečivá, telesné diagramy, bojové poučenia a kultúrne prvky. Rovnaké znaky v názve preto dlhodobo zvádzali k nesprávnemu stotožneniu dvoch úplne odlišných diel.

Lu Jiangwei na základe porovnávania opisov, chýb, vynechaných slov, poradia položiek a ďalších textových znakov rozdelil známe exempláre do štyroch hlavných vetiev: Tensunbyō, Matsumura Sōkon, Itosu Ankō a Wu Xiangui / Gō Kenki. Celkovo identifikoval 47 odvodených rukopisných alebo tlačených verzií.

Higov exemplár zaradil do vetvy Tensunbyō a pri kritickom spracovaní ho zvolil ako základný text. Neznamená to, že ho Higa vytvoril. Znamená to, že jeho rukopis predstavuje mimoriadne hodnotného svedka staršej textovej tradície – dosť kvalitného na to, aby na ňom stál moderný akademický rozbor všetkých 29 tematických položiek a 72 ilustrácií.

Populárna predstava redukuje Bubishi na „tajné body“ alebo 48 bojových kresieb. Historický obsah je omnoho širší. Okinawské archívne záznamy a Luov výskum spomínajú napríklad pôvod a princípy Bieleho žeriava, sériu 48 pozícií kenpō, súbor ôsmich poučení, pasáže zo Sunziho, únikové princípy, Rokki-shu – 六機手, obrazové schémy ľudského tela, časové a medicínske predstavy, diagnostiku pulzu, tréning prstov a úchopu, texty o bojových princípoch, liečebné postupy, receptúry a byliny.

Mimoriadne dôležité je, že medicínske, liečebné a farmaceutické pasáže tvoria veľkú časť korpusu – podľa Luovej analýzy viac než polovicu. To výrazne mení spôsob, akým treba dokument chápať. Nie je to iba manuál, ako zraniť protivníka; je to súbor poznatkov zo sveta, v ktorom bojový tréning, ošetrovanie zranení a dobová čínska medicína existovali vedľa seba.

Najznámejšou obrazovou časťou je séria tradične označovaná ako 48 pozícií alebo situácií kenpō. Dvojice postáv zachytávajú kontakt, úchopy, zásahy, manipuláciu s končatinami a boj na krátku vzdialenosť. Pre karateka je prirodzené, že v niektorých kresbách začne vidieť pohyby pripomínajúce bunkai kata.

Práve tu však musíme byť metodicky prísni. Vizuálna podobnosť sama osebe nedokazuje, že konkrétny pohyb kata vznikol z konkrétnej kresby Bubishi. Oveľa bezpečnejší záver je, že dokument zachytáva bojový slovník a kontaktné situácie, ktoré patria do širšieho juhočínskeho prostredia, s ktorým mala Okinawa historické väzby.

Pracovné historické ukážky: Do balíka sme teraz doplnili aj dva autentické vizuálne náhľady z historických materiálov spájaných s Mabuniho vydaním Seipai no Kenkyū (1934). Slúžia ako študijný obrazový podklad k tejto časti článku.

Luova analýza spája jadro dokumentu s prostredím Fujian White Crane. Nejde iba o podobnosť obrázkov. V texte našiel termíny a jazykové zvláštnosti, ktoré dávajú zmysel prostredníctvom fučouského dialektu, a upozornil na názvy a technické motívy s paralelami v okinawskom karate.

Na základe filologickej analýzy vyslovil záver, že časť textu možno chápať ako záznam výpovedí osoby označovanej ako Wang Gangdeng (王缶登), zaznamenaných jeho žiakom. Presná historická identita tejto postavy však nie je definitívne uzavretá. Je preto vhodné hovoriť o silnej fujianskej stope, nie vytvárať jednoduchý rodokmeň typu „tento človek založil karate“.

Pre Gōjū-ryū má Bubishi osobitný symbolický význam. V známom súbore ôsmich princípov sa nachádza formulácia obsahujúca znaky 剛 – gō a 柔 – jū. Tradícia Gōjū-ryū spája práve tento text s pomenovaním štýlu Chōjuna Miyagiho.

Treba pritom rozlišovať historické jadro od neskorších zjednodušení. Samotná myšlienka tvrdého a mäkkého je v čínskych bojových tradíciách omnoho širšia než jedna veta. Pre Gōjū-ryū však Bubishi poskytlo jazyk, ktorým sa dala táto polarita pomenovať: pevnosť a poddajnosť, napätie a uvoľnenie, vstup a ustúpenie, nádych a výdych.

V Bubishi sa objavuje súbor označovaný ako 六機手 – Rokki-shu. V tradícii Gōjū-ryū sa dlhodobo spája s Chōjunom Miyagim a s vytvorením kata Tenshō. Kruhová práca dlaní, kontakt, muchimi a striedanie tvrdého a mäkkého prirodzene zvádzajú k porovnávaniu.

Moderný akademický prístup však nepovoľuje jednoduchú rovnicu „šesť obrázkov = Tenshō“. Lu sám upozorňuje, že technické porovnanie Bubishi s konkrétnymi kata zostáva priestorom ďalšieho výskumu. Preto túto väzbu chápeme ako historicky významnú stopu a tradovanú súvislosť, nie ako uzavretý biomechanický dôkaz pôvodu celej kata.

Pre štúdium Kyusho sú zaujímavé telesné diagramy, staré časové schémy a pasáže, ktoré prepájajú zraniteľnosť tela s dobovou medicínou. Treba ich však čítať ako historický medicínsko-bojový model, nie ako modernú anatomickú učebnicu. Niektoré tradičné predstavy sa môžu prekrývať s reálnou anatómiou; iné patria do rámca čínskej medicíny svojej doby a nemožno ich automaticky prezentovať ako súčasný biomedicínsky fakt.

Pre zodpovedné Kyusho je preto Bubishi najcennejšie ako prameň otázok: Ako starí praktikanti rozmýšľali o tele? Prečo spájali boj a liečenie? Ako sa tieto predstavy prenášali do okinawského prostredia? Odpovede musíme overovať súčasnou anatómiou, biomechanikou a bezpečným partnerským tréningom.

Higov exemplár obsahuje aj postavu tradične označovanú na Okinawe ako Busāganashī. Lu Jiangwei tejto téme venoval samostatnú akademickú štúdiu a porovnal okinawské zobrazenie s terénnym výskumom vo Fujiane. Identifikoval príbuzný kult a postavy v prostredí Fuzhou, čím ukázal, že Bubishi neprenášalo iba technické bojové informácie.

V dokumente sa prelína bojové umenie, medicína, miestne náboženské predstavy a kultúrny svet južnej Číny. To je dôležité pre pochopenie historického prenosu: keď sa na Okinawu dostávali techniky alebo texty, neprichádzali vo vákuu. Prichádzali spolu s jazykom, symbolmi, spôsobom myslenia a predstavami o tele a spoločnosti.

Bitka o Okinawu v roku 1945 znamenala obrovskú stratu ľudských životov aj kultúrnych prameňov. Rodinné archívy, fotografie, dojo a dokumenty mizli spolu s domami. V tomto kontexte získava prežitie Higovej kópie osobitnú váhu.

Predstavme si jednoduchý čin: okolo roku 1930 niekto sedí nad rukopisom a ručne odpisuje tisíce znakov a desiatky obrazov. V tej chvíli nevie, že o pätnásť rokov môže byť pôvodný exemplár nenávratne preč. O desiatky rokov neskôr sa táto kópia stane jedným z hlavných prameňov, pomocou ktorých sa vedci pokúsia textovú tradíciu zrekonštruovať.

Takto funguje kultúrna pamäť. Niekedy ju nezachráni veľká inštitúcia, ale trpezlivé ruky žiaka.

Nemáme dôkaz, že každá technika Shōdōkanu pochádza z Bubishi. Nemáme dôkaz, že každú kresbu možno priamo priradiť ku konkrétnemu pohybu kata. Také tvrdenia by prekročili hranice prameňov.

Máme však niečo historicky pevnejšie: Seikō Higa patril k ľuďom, ktorí tento dokument považovali za natoľko hodnotný, že ho zachovali v rukopisnej tradícii. Jeho exemplár prežil, stal sa súčasťou jednej zo štyroch hlavných vetiev a v modernom výskume poslúžil ako základný text. Zároveň je Seikō Higa zakladateľskou osobnosťou Shōdōkan Gōjū-ryū.

Pre nás preto Bubishi nie je iba „stará čínska kniha spojená s karate“. Je to dokument, ktorý sa dotýka našej vlastnej línie odovzdávania.

Bubishi nevyrieši jednou vetou otázku pôvodu karate. Práve naopak: ukazuje, aká zložitá bola sieť vplyvov medzi južnou Čínou a Okinawou. V jednom korpuse sa stretáva Fujian White Crane, jazyk Fuzhou, bojová taktika, medicína, farmakológia, kultúrne symboly a neskoršie okinawské čítanie.

Je preto užitočnejšie vnímať ho ako most: medzi Fuzhou a Okinawou, medzi čínskym quanfa a okinawským karate, medzi bojom a liečením, medzi ústnym odovzdávaním a tlačenou modernitou – a v našom prípade aj medzi Chōjunom Miyagim, Seikō Higom a tradíciou Shōdōkan, ktorú študujeme dnes.

Tento článok je postavený predovšetkým na akademických, archívnych a oficiálnych zdrojoch. Pri témach, kde pramene ponechávajú neistotu, ju zachovávame aj v texte.

• Lu Jiangwei: A Study of Okinawa’s Bubishi: Mainly Relations with Okinawan Karate, Okinawa Prefectural University of Arts – univerzitný záznam a zhrnutie dizertácie.
• Lu Jiangwei: akademické zhrnutie dizertácie – PDF.
• Lu Jiangwei: Busāganashī ni tsuite – Okinawa Geijutsu no Kagaku 26.
• Urasoe City Board of Education: Ryūkyū Karate no Roots o Saguru – Research Report, 2015; bibliografický záznam v National Diet Library.
• Okinawa Prefectural Archives: bibliografický záznam Okinawa-den Bubishi – archívny katalóg.
• Kenwa Mabuni: Seipai no Kenkyū, 1934 – digitalizovaný historický exemplár na Internet Archive.
• Okinawa Shodokan Goju Ryu Karate Kobudo Federation: oficiálna stránka línie Shōdōkan.