V roku 1960 Higa otvoril dojo v oblasti Yogi v Nahe a pomenoval ho Shodokan. V tom istom období vytvoril medzinárodnú organizačnú platformu pre karate a kobudo, z ktorej vyrástla tradícia dnešného Goju-ryu Kokusai Karate Kobudo Renmei. Shodokan nebol iba miestom výučby Goju-ryu; podľa biografických zdrojov tam vyučoval kobudo aj Shinpo Matayoshi, čo dobre ukazuje otvorenosť Higa prostredia voči širšej okinawskej budo tradícii.

Po Seiko Higovej smrti v roku 1966 prevzal významnú organizačnú zodpovednosť jeho žiak Choboku Takamine, zatiaľ čo Higaov syn Seikichi Higa pokračoval ako hlavný inštruktor Shodokanu. Práve táto línia je pre náš pohľad podstatná: nie ako jedna z mnohých vedľajších vetiev, ale ako priame pokračovanie školy, ktorú Seiko Higa vybudoval.

Staršie okinawské kata sa nešírili ako celosvetovo jednotný videozáznam. Učiteľ opravoval žiaka osobne a spolu s tvarom techniky odovzdával aj jej rytmus, napätie, smer, načasovanie a dôraz. Preto môžu dve legitímne línie tej istej školy uchovávať rozdielne detaily bez toho, aby jedna z nich musela byť „nesprávna“.

Cvičenci, ktorí navštívili Shodokan prostredie a trénovali so Seikichim Higom či Seikim Gibom, opisujú rozdiely napríklad v detailoch Saifa, Seiinchin či Shisochin. Podobné pozorovania sa objavujú aj pri Sanseru a Kururunfa. Pre nás je dôležitý princíp: odlišnosť môže byť historickou stopou prenosu, nie chybou, ktorú treba automaticky „opraviť“ podľa inej vetvy.

Pri kata je dôležité odlíšiť živý súčasný systém od historických foriem, ktoré sa v prameňoch alebo jednotlivých vetvách objavujú mimo bežného sylabu. Preto tu Niseishi neuvádzame ako štandardnú súčasť nášho dnešného systému, ale venujeme jej samostatnú poznámku nižšie.

Niseishi – historická stopa, nie jednoduchá položka v sylabe

Niseishi je v súvislosti s Higa prostredím téma, pri ktorej je potrebná opatrnosť. V našom súčasnom systéme ju nepovažujeme za štandardnú súčasť sylabu. Jej presné historické zaradenie a spôsob prenosu nie sú také jednoduché, ako by mohol naznačovať obyčajný zoznam kata.

V líniovom podaní, s ktorým pracujeme, sa pri tejto forme upozorňuje aj na netypický začiatok ľavou nohou. Práve takéto detaily sú dôvodom, prečo Niseishi radšej prezentujeme ako historickú a výskumnú stopu než ako dôkaz, že musí patriť do každého dnešného Shodokan sylabu.

V materiáloch spájaných s Higa líniou sa Hakutsuru / Hakkaku objavuje ako vysoko pokročilý materiál, nie ako bežná verejná kata pre každého cvičenca. Tradícia ju spája s princípmi bieleho žeriava a v niektorých podaniach aj s menom Go Kenki. Presná história jej prenosu však nie je vo všetkých školách vysvetľovaná rovnako, preto je vhodnejšie hovoriť o líniovej tradícii než o jednej univerzálne potvrdenej verzii dejín.

Technický obsah, ktorý sa s touto formou spája, pripomína viaceré princípy známe z pokročilých Goju-ryu kata. Práve preto je Hakutsuru zaujímavá pre štúdium súvislostí – nie ako „tajná technika“, ale ako okno do spôsobu, akým starší učitelia prepájali formu, aplikáciu a vlastnú skúsenosť.

Pri Kururunfa a Sanseru sa veľmi dobre ukazuje, prečo má zmysel uchovávať drobné rozdiely. V Higa/Shodokan prostredí sa tradujú odlišnosti v smere, rytme a technickom dôraze, ktoré sa nemusia zhodovať s verziami rozšírenými v iných vetvách Goju-ryu. Pri Kururunfa sa v líniovom podaní často upozorňuje aj na začiatok smerujúci na opačnú stranu, než akú poznajú cvičenci z iných škôl.

Seiko Higa vychoval široký okruh cvičencov a niektorí z nich neskôr vytvorili vlastné smery. Pre tento článok však dávame do popredia osobnosti dôležité pre pokračovanie Shodokanu a Goju-ryu Kokusai Karate Kobudo Renmei.

Mimoriadne cenný je spomienkový text Sabura Higu, ktorý sa pripojil k Seiko Higovmu Itoman dojo v roku 1952. Nevykresľuje iba technika, ale človeka: Higa mal byť mierny, pokojný a spoločenský, rád sedával so žiakmi pri čaji a rozprával príbehy o karate. Zároveň sa v spomienke zdôrazňuje energia a estetická kvalita jeho kata – jeho pohyb bol vnímaný ako rýchly, presný a výrazný.

Tento obraz je dôležitý aj pre pochopenie Shodokanu. Higaov odkaz nebol iba súborom technických rozdielov. Biografické pramene mu pripisujú presvedčenie, že zmyslom karate je služba verejnosti a podpora priateľstva. Tradícia tak spája technickú náročnosť s charakterom a spoločenskou zodpovednosťou.

Pre slovenské prostredie má táto línia mimoriadny význam. Slovenská federácia karate a bojových umení uvádza dlhodobú spoluprácu s okinawskými majstrami Goju-ryu Kokusai Karate Kobudo Renmei. Dokumentovaná návšteva slovenskej delegácie na Okinawe zahŕňala tréningy s majstrami ako Choyu Kiyuna, Seiki Gibo, Akira Gushi, Shigeru Kinjo a Tadashi Shinjo. Hombu zázemie delegácie bolo pritom spojené aj s dojo Seiki Gibo senseia.

Práve preto sa v Arashi Budokan Palárikovo na Shodokan nepozeráme ako na vzdialenú kapitolu dejín. Keď študujeme kata, bunkai a kobudo v tomto prostredí, nadväzujeme na reťaz, ktorá má konkrétne mená, konkrétne dojo a konkrétnych učiteľov. Tradícia má hodnotu vtedy, keď zostáva živá a overuje sa tréningom.

Pri starších okinawských líniách sa časť informácií opiera o spomienky, organizačné rodokmene a ústne podanie. Preto v článku odlišujeme dobre doložené biografické údaje od líniových interpretácií. Najmä presné zaradenie Niseishi a pôvod Hakutsuru / Hakkaku nemožno prezentovať ako jednu nespornú verziu platnú pre všetky školy Goju-ryu.

• Kenshinkai Goju-Ryu – Grand Master Seiko Higa
• USAdojo – Master Seiko Higa In My Memories (spomienky Sabura Higu)
• International Shuriway – Biography of Seiko Higa
• Slovenská federácia karate a bojových umení – Majstri
• Slovenská federácia karate a bojových umení – línia a spolupráca s Okinawou
• WUKF – Slovak Delegation visits Okinawa
• Goju-Ryu Karate-do – How many different versions are there?
• Komunitná diskusia k článku – podnet na spresnenie Seiki Gibo a Niseishi